Obec sa rozprestiera na ploche 1 563 ha, leží v nadmorskej výške 203 metrov a má viac ako 1 620 obyvateľov.
Z geologického hľadiska obec leží v časti Borskej nížiny nazývanej Záhorská nížina, ktorá je súčasťou Viedenskej panvy a má rozlohu 1 636 štvorcových kilometrov.
Medzi Studienkou a Borským Mikulášom sa rozprestiera Lakšárska pahorkatina, ktorá je najvyššie položenou časťou Záhorskej nížiny s nadmorskou výškou 140 – 300 m. Prevažná časť obce sa nachádza na eolitických pieskoch, ktoré ležia na neogénnom podklade a východne až severovýchodne sa nachádzajú ílovito-prachovité sedimenty. Tu sa určitú dobu ťažila hlina.
Pôda sa označuje ako menej produkčná s bonitou 5. triedy. Podzemné vody eolitických pieskov sa vyznačujú nízkou mineralizáciou a kalcium-bikarbonátovým charakterom. Obsahujú spravidla agresívny kysličník uhličitý a vyznačujú sa tvrdosťou a kyslosťou.
Dochádza tu často k previevaniu eolitických pieskov, najmä na odkrytých častiach. Preto sa musí venovať pozornosť opätovnému zalesňovaniu odkrytých plôch voči prevládajúcim vetrom. Podnebie je mierne s miernou vlhkosťou a zimou.
Priemerná ročná teplota v tejto oblasti je 9 – 10 stupňov Celzia a priemerný ročný úhrn zrážok na území Borskej nížiny je 600 – 650 mm. Najviac veterných dní pripadá na severo-západné vetry (17 – 25 %). Priemerný počet bezveterných dní je 35 %.
Z tektonického hľadiska sa obec nachádza v oblasti s poklesom o intenzite asi 2 mm za rok. Intenzita zemetrasenia v tejto lokalite dosahuje hodnoty 50 MCS. V obmedzenom rozsahu dochádza k vylievaniu vody z riečky Rudavy hlavne v jarných mesiacoch pri topení snehu a v lete pri výdatných dažďoch.
Rieka Rudava
Rudava tečie južne od obce vo vzdialenosti asi 1 km. V povodí riečky Rudavy je evidovaných 17 biotopov európskeho významu a 6 biotopov národného významu. Riečka Rudava vytvára pestrú mozaiku mimoriadne vzácnych spoločenstiev, tečúce i stojaté vody a mokrade sa striedajú so suchými piesočnými dunami.
Na tomto území bolo zistených viac ako 1000 druhov chrobákov, z ktorých mnohé predstavujú relikty ešte z ľadových dôb. V súčasnosti sa pripravuje projekt ochrany územia – návrh na vyhlásenie chráneného areálu Rudava.
Založenie obce a prvá písomná zmienka
Viaceré zdroje považujú za prvú písomnú zmienku o obci rok 1392 pod názvom Iwanusfalua (podľa Vladimíra Petroviča – Záhorácka tlačová kancelária 15. 5. 2010 opisujúceho Donačnú (darovaciu) listinu Žigmunda Luxemburského). Podľa Žigmundovej donačnej listiny z roku 1392, opisujúcej majetky prináležiace k hradu Holíč (Wywar) sa hranica Holíčskeho dištriktu končila Lakšárskou Novou Vsou – Allaxar. Prekvapením alebo zatiaľ záhadou je, že patentná listina Nitrianskej kapituly opisujúca obce prináležiace Holíčskemu dištriktu je dosť podstatne odlišná od Žigmundovej a priraďuje do Holíčskeho dištriktu aj Zudumericha (Sudoměrice – dnes v ČR), Sotuch (Stina?), Zencze opidum (mestečko Senica) Iwanusfalua (Studienka), Egtelek a Zeg (zatiaľ neidentifikované obce).
Lesy lákali drevorubačov
V 15. storočí hrozil obci zánik a jej existenciu zachránilo doosídlovanie nemeckým obyvateľstvom. Podľa ústneho podania sa osídľovanie začalo už okolo roku 1400 až 1450, kedy okolie lesov prilákalo drevorubačov (výroba dreva, dreveného uhlia a smoly) z dnešného Rakúska, ktorí v okolí dobrej vody (Studienky) vystavali obydlia.
Studienka sa nachádzala po pravej strane cesty k Juríckemu mlynu asi 150 metrov od posledného domu obce (kaplnky) smerom na juh k potoku Haspruňár. Približne na jej mieste stojí dnes studňa v záhradkárskej osade.
Iné ústne podanie udáva, že okolo roku 1483 z dnešného Rakúska prišiel ovčiar. Podľa tohto pastiera, ktorého prezývali Hasprunkárom sa pomenovala i obec Hasprunka.
Prví osadníci boli Kelti
Medzi prvých osadníkov obce a jej blízkeho okolia však patrili Kelti – Gálovia, čo dokázal i archeologický výskum v období rokov 1980 až 1983 pod vedením Dr. Leva Zachara. Keltské sídlisko sa datuje z mladšej doby železnej – laténskej kultúry 450 – 0 pred naším letopočtom.
Doteraz sa za prvú písomnú zmienku o obci považoval rok 1592 pod názvom Hausbrun, čo je uvedené aj v trojzväzkovom diele „Mestá a obce Slovenska“ v poslednom zväzku. Podľa farskej kroniky sa obec v roku 1615 dostala do zoznamu obcí. Tento nemecký názov je odvodený od slov haus – dom, domáci a brunn – studňa, teda názov dediny pravdepodobne podnietila blízkosť studne. Z tohto názvu sa neskôr vyvinul maďarský názov Hasprunka. Prekladom nemeckého názvu vzniklo dnešné slovenské pomenovanie – Studienka.
Premeny názvu obce
Ako prvý názov obce podľa patentnej listiny Nitrianskej kapituly opisujúce obce Holíčskeho dištriktu môžeme zobrať názov Iwanusfalua v roku 1392. V roku 1592 sa obec spomína pod názvom Hausbrun. Zmeny názvu obce v neskoršom období boli prejavom vplyvu maďarskej nadvlády.
V rokoch 1616 až 1624 bola obec pomenovaná „Istvánfalva“, čo znamená Štefanová Ves podľa prvej kaplnky k úcte sv. Štefana. Od roku 1624 mala obec názov Haszprunka, no v roku 1739 je obec v mape preddunajskej oblasti s názvom Hasbruneka. Nevieme, odkedy dostala znova názov Haszprunka, no tento názov potvrdzuje aj obecné pečatidlo z roku 1771.
Podľa Celokrajinského súpisu Uhorska z roku 1828 sa obec spomína pod názvom Haszprunka es Niklashof v súpisu obcí Pozsony megye (Bratislavská župa). Zatiaľ nevieme, odkedy a dokedy bola s týmto názvom, ale isté je, že v roku 1862 sa volala znova Haszprunka až do roku 1885, čo potvrdzuje aj použitie pečatidla na Contrakte z roku 1862.
Od roku 1885 do roku 1907 bola obec znova pod maďarským názvom „Szentistván“. Tento názov presadil vplyvný farár Alfonz Bernkopf.
V roku 1907 dostala obec znova maďarský názov „Pozsony-Szentistván“ a v roku 1910 „Szentistvánkút“, čo znamená Svätoštefánska studňa.
Tento názov mala až do 28. októbra 1918, keď obec dostala názov „Hasprunka“.
Od 11. júna 1948 má obec už slovenský názov „Studienka“. Podnes sa zachovali aj miestne názvy obce, ako napríklad: Horný a Dolný koniec, Sviňárka, Záhumenice, U sv. Jána, Na Jame, Rádky, Pod Kalváriou, Na Kerchove.
Prvé osídľovanie
Archeologický ústav Slovenského národného múzea pod vedením Dr. Leva Zachara a za pomoci brigádnikov – študentov Mariána Mládka, Igora Rakára, Mariána Novoveského a ďalších zo Studienky začal v auguste 1980 záchranný výskum keltského sídliska v dedine Studienka na plochách „ohrada – mláky“, obkolesených vencom borovicových lesov. Pre všetkých účastníkov vzniká čosi, na čo sa nezabúda a dá sa vyjadriť štyrmi slovami „boli sme pri tom“.
Dávni Kelti vystavali svoju osadu pri Studienke pravdepodobne kvôli ťažbe bahenných rúd, ktorých je v blízkom okolí nadostač. Potrebovali ich na výrobu železných nástrojov, náradia a zbraní. Keltské sídlisko sa datuje do mladšej doby železnej – laténskej kultúry (450 – 0 pred naším letopočtom). V priebehu rokov 1980 až 1983 sa na ploche takmer 3 hektárov odkrylo viac ako 18 objektov, ktoré piesok ukrýval viac ako 2000 rokov.
Piesok postupne vydal bronzové a železné spony, železné hroty oštepov, prasleny, zvyšky keramiky, stopy obydlí so zuhoľnateným drevom, remeselných objektov so zvyškami popola a trosky s váhou asi 4,5 kg.
Obytné polozemnice boli zapustené do hĺbky štyridsať až šesťdesiat centimetrov a nadzemnú časť tvorila drevená konštrukcia s 8 nosnými kolami. Výsledky tohto výskumu boli publikované v Krásach Slovenska, ročník LIX – 12/82 pod názvom „Keltské tajomstvo Studienky“, v Smene na nedeľu dňa 3. septembra 1982 pod názvom „Mlčanie pieskov“ a monografickom knižnom diele Dr. Leva Zachara „Keltské umenie na Slovensku“ vydavateľstva Tatran. Výsledky výskumu ukázali, že záchranný výskum odkryl čosi, o čom môže odborník špecialista často iba snívať, a to časť keltského sídliska na ploche asi 3 ha bez stôp po zásahoch starších i mladších kultúr.
Erb obce
V roku 2000 dala obec preveriť podľa pečatidla obce zo 17. storočia predpokladaný neschválený erb obce, ktorý je nasledovný: svätý Martin na striebornom koni so zlatým mečom a červeným plášťom a sediaci žobrák. Na základe tohto preverenia sa zistilo, že odtlačok hore popisovaného pečatidla sa našiel v dokumentoch z roku 1837 a 1869 a zaoberal sa ním heraldik Záhoria Rudolf Irša. No aj napriek tomu zostali nejasnosti okolo tohto erbu a neboli jednoznačne objasnené. Postupne sa zistilo, že tento námet erbu má viacero obcí na Slovensku, a preto by nebolo vhodné používať takýto erb. Podľa Prof. PhDr. Leona Sokolovského, CSc. môže ísť o pečatidlo miestnej fary. Preto sa ako podklad pre budúci erb obce navrhol historický prameň použitý prof. P. Kónyom, ktorý vychádza z odtlačku obecnej pečate z roku 1771 a je uložený v Uhorskom krajinnom archíve v Budapešti (MOL Budapest, V5, Altenburger Pecsétgyujteménye).
Na tomto pečatidle je vyobrazený strieborný dvojchvostý lev, držiaci v predných labách zástavu s nápisom HASZPRUNKA. Lev stojí na zelenej pažiti a v modrom poli neskorogotického štítu. Nový návrh však vypúšťa názov obce zo zástavy žltej farby, ktorá vo vexilológii je ekvivalentom zlatej. Na základe tohto spracovala grafický návrh firma L.I.M., Prešov. Tento návrh 15. 12. 2004 schválilo obecné zastupiteľstvo za platný erb obce.
Pečatidlo s týmto motívom po porovnávaní zväčšenín sa nachádza i na „Contracte“ z roku 1862. Nasvedčujú tomu všetky črty pečatidla použitého na tomto dokumente.
Obec má i vlajku, ktorá pozostáva zo štyroch pozdĺžnych pruhov vo farbách žltej (1/6), zelenej (2/6), modrej (2/6) a bielej (1/6). Vlajka má pomer strán 2:3 a ukončená je tromi cípmi, t. j. dvomi zástrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu. Symboly obce sú zapísané v Heraldickom registri Slovenskej republiky pod signatúrou S – 343/2005.
Kostol sv. Štefana Kráľa
Z najstarších kultúrno-historických pamiatok sa zachoval rímskokatolícky barokový Kostol sv. Štefana Kráľa s ochranným múrom a barokovou zvonicou z 18. storočia. Základný kameň bol položený 13. augusta 1668 so súhlasom Juraja Szelepcsényiho, ostrihomského arcibiskupa a jeho vikára Jána Gubasóczyho. Dostavaný bol v roku 1673 z kameňa a tehál. Vysvätený bol 15. augusta 1678. V čase vizitácie mal kostol 3 zvony, ktoré sa však nezachovali. Zasvätený bol svätému Štefanovi, kráľovi uhorskému, skrze jágerského biskupa Ferdinanda Pálffyho. Kostol je stavaný v románskom slohu. Pri vstupe do kostola je v popredí pekný veľký oltár hojne vyzdobený rezbárskymi prácami. Na oltári sa vyníma obraz sv. Štefana a nad ním Nanebovzatie Panny Márie od maliara Františka Malovaného z Malaciek. Pozornosť pútajú aj sochy sv. Ladislava a Imricha. Krásu kostola zvýrazňujú i freskomaľby Najsv. Trojice a štyroch evanielistov. Po bokoch sú dva bočné oltáre, vpravo Oltár Božské srdce a vľavo Oltár Panny Márie Lurdskej. Kostolná veža je obecná.
Osady obce
K dedine patria osady (samoty) Chvály, Juríky, Sojáky, Holbičky a Tančiboky rozložené pozdĺž rieky Rudava. Rozloženie osád a hlavne ich vzdialenosť určovali potreby mlynskej prevádzky, a to spád tečúcej vody v Rudave. Názvy osád boli vraj odvodené od mien prvých osadníkov. Obyvatelia osád sa živili hlavne poľnohospodárstvom a prácou v mlyne.
V období od 18. až do polovice 20. storočia prevládali mužské práce v lesoch vlastných aj erárnych. V každej osade sa nachádzal mlyn. Podľa strohého záznamu v obecnej kronike sa dozvedáme, že už v roku 1715 mala obec 5 mlynov.
