BORSKÝ MIKULÁŠ. Pri 130. výročí narodenia sa Friedrich Weinwurm (1885-1942), po Dušanovi Jurkovičovi a Emilovi Belušovi tretí najvýznamnejší muž v dejinách modernej slovenskej architektúry, vrátil do rodnej obce Borského Mikuláša, kde sa narodil 30. augusta 1885.
Stalo sa tak 20. októbra 2015 prednáškou profesora Štefana Šlachtu v malej sále kultúrneho domu na výstave fotografií i kníh mapujúcich Weinwurmovo architektonické dielo.
Je paradoxom, že Friedricha Weinwurma, predstaviteľa čistej puristickej loosovskej architektúry, oslobodenej od ornamentov, muža, ktorý projektoval vily, sanatóriá, banky, a ako prvý u nás obrátil pozornosť tiež na dôstojné bývanie slabších vrstiev obyvateľstva, bol u nás dlho takmer neznámy.
Ťažisko jeho výnimočného diela spadá do obdobia medzi rokmi 1924-1939, no bolo dlho u nás akoby zakliate. Aj jeho pôvod, pochádzal z nemecky hovoriacej židovskej rodiny majiteľa tehelne v Borskom Mikuláši, i ľavicové zmýšľanie, boli nežiadúce v časoch vojnovej Slovenskej republiky.
Stopy z jeho záveru života sa strácajú. Doterajšie bádania neodhalili spôsob ani miesto architektovho skonu. No predpokladá sa, že prišiel tragicky o život pri pokuse emigrovať roku 1942 niekde na maďarsko slovenskej hranici.
Dielo Fridricha Weinwurma začali „odklínať“ pri storočnici od narodenia jeho partnera v projekčnej kancelárii v Bratislave, tiež rodáka zo Záhoria, Ignáca Vécseia (Prievaly 6. apríla 1883 – Osvienčim 1944). Na výskum profesora Štefana Šlachtu, skladajúceho mozaiku diela oboch osobností, nadviazali ďalší bádatelia.
A vlani vydaná kniha profesorky Henriety Moravčíkovej, Friedrich Weinwurm. Architekt (v anglicko-slovenskej verzii), ktorú 14. októbra 2015 na najväčšom svetovom knižnom veľtrhu vo Frankfurte nad Mohanom v Nemecku zaradili medzi desať najlepších kníh o architektúre na svete, je iba dodatočným veľmi dôstojným splatením dlhu Slovenska voči osobnosti architekta.
Budoval novú medzivojnovú novú Bratislavu, jeho najvýznamnejšie stavby nachádzame v Žiline, Piešťanoch, Nitre, vo Vysokých Tatrách. Vyštudoval architektúru v Drážďanoch a v Berlíne, kde aj praxoval. Nasledovali 3-4 roky vojenskej služby. V prvej svetovej vojne bol ťažko zranený. Po prvej vojne bol výnimočným zjavom progresívnej medzivojnovej avantgardnej architektúry.
Žiaľ, aj režim u nás po druhej svetovej vojne jeho stopu z pamäti spoločnosti a dejín architektúry vymazával. I napriek tomu, že roku 1941 bol ako ľavicovo orientovaný a fašistickému režimu ako predstaviteľ židovských intelektuálov nežiadúci, väznený v Ilave spolu s Gustávom Husákom.
Vlani Fridrichovi Weinwurmovi na Gorkého ulici 11 v Bratislave, pred domom, kde mal ateliér a byt, osadili spomienkový kameň,
Pri otvorní výstavy sa zúčastnil aj predseda Spolku architektov Slovenska Juraj Hermann, riaditeľ Krajského pamiatkového úradu z Bratislavy Peter Jurkovič, vnuk Fridricha Weinwurma Peter Maráky a ďalší hostia. Starosta obce Borský Mikuláš Vladimír Bízek sa poďakoval za výstavu, ktorá doteraz putovala zahraničím, že ich veľkého rodáka (aj doma neznámeho) vrátila do rodiska, lebo „bývalý režim si neprial takýchto ľudí zviditeľňovať.“
130. výročie narodenia Friedricha Weinwurma je novým impulzom odklínania pamäti národa v architektúre. A poznávania diela aj ďalších architektov z viacerých vĺn emigrácie zo Slovenska po roku 1939, 1948 alebo 1968, ktorých doma nepoznáme, ale vo svete sa svojím dielom stali výnimočnými.
Zľava vnuk architekta Friedricha Weinwurma – Peter Maráky, starosta Borského Mikuláša Vladimír Bízek a profesor Štefan Šlachta.
Zľava Peter Maráky, vnuk Friedricha Weinwurma, profesor Štefan Šlachta a predseda Spolku architektov Slovenska Juraj Hermann. FOTO: MILAN SOUKUP